Keďže som ešte nemal možnosť vycestovať do USA na zápasy zámorskej basketbalovej súťaže, tak som si splnil svoj sen druhou návštevou Londýna, kde sa odohral už tradičný zápas NBA Global Games. Vo štvrtkovom zápase medzi Denverom Nuggets a Indianou Pacers som očakával ofenzívny koncert oboch tímov a mierne som favorizoval hrácov Pacers. Preto som bol mierne prekvapený, ako to celé dopadlo.

Začnime však pekne poporiadku. Do O2 Arény som dorazil asi hodinku a pol pred začiatkom zápasu. Tá sa nachádza ihneď pri stanici metra a tak hneď, ako som vystúpil, som bol privítaný množstvom bilboardov a plagátov z dieľne NBA, ktoré lemovali krátku cestu k vstupu do arény.

Moje prvé kroky ihneď viedli dovnútra, nech si stihnem obzrieť hráčov pri rozcvičke zblízka. Sedadlá boli obsadené iba zriedka a tak nebol problém ísť sa pozrieť až takmer k palubovke. Po chvíľke obhliadania si všetkého naokolo, som sa usadil na svoje miesto a netrpezlivo čakal kým sa začne táto show. Diváci pomaličky zapĺňali tribúny a bolo zaujímavé sledovať ich všemožné dresy tímov NBA. Najväčšie zastúpenie však predsalen mali dresy prítomných mužstiev.


Denver Nuggets boli “domácim tímom” na neutrálnej pôde a okrem hráčov s nimi pricestovali aj hlásateľ, tanečníčky, smečovací tím či bubeníci, ktorí sa starali o zábavu v aréne v čase, keď sa akurát nehral basketbal.

Ihneď od začiatku zápasu sa napĺňali moje predpoklady o ofenzívnom basketbale a tri rýchle trojky Gallinariho nabudili zaplnenú arénu, v ktorej bolo cítit nadšenie. Zrejme najviac sa ľudia tešili na superhviezdu v drese Pacers s číslom 13. Paul George bol však takmer neviditeľný a zaostal tak výrazne za očakávaniami. Hlavnou hviezdou tak bol jednoznačne Nikola Jokič. Srbský center si na ihrisku robil doslova čo chcel. 21 ročný obrovský talent ukázal svoj pozoruhodný prehlad, keď rozdával fantastické prihrávky a bol to práve on, cez ktorého išla ofenzíva Nuggets.

V prvom polčase dokázali Pacers ako-tak držať krok s výborne hrajúcim Denverom, ktorého hráči triafali takmer každú strelu a do prestávky išli s mankom jedenástich bodov. Tretia štvrtina však rozhodla o víťazovi zápasu, keď sa hráči Nuggets dokázali odpútať od svojho súpera na obrovských 34 bodov a zápas sa tak iba dohrával. Na kvalite basketbalu to, ale vidieť nebolo. Stále sme mohli vidieť veľa bodov a plno zaujímavých akcií, o ktoré sa staral z lavičky výborne hrajúci Kenneth Faried, ktorý si po zápase veľmi pochvaloval publikum. Denver tak nakoniec zdolal Indianu jednoznačne 140:112.


Celkový dojem zo zápasu je určite pozitívny. Ubehlo mi to neskutočne rýchlo a v tomto je vidieť ten veľký rozdieľ medzi sledovaním zápasov doma či priamo v hale. Počas každého timeoutu sa na palubovke roztočí kolotoč rôznych aktivít a divák sa nenudí ani minútku. Súťaže, interakcie s divákmi a sympatické tanečníčky nedajú vydýchnuť nikomu a keď sa k tomu pridá dobrý basketbal, tak je to výborný zážitok. V aréne sme mohli vidieť aj niekoľko legiend NBA (Isaiah Thomas, Dikembe Mutombo), futbalovú legendu Thierryho Henryho a niekoľko súčastných hviezd z anglickej futbalovej Premier League na čele s Mesutom Ozilom a Alexisom Sanchezom.

Všetkym fanúšikom, ktorí majú radi NBA a nemajú možnosť ísť do USA, tak odporúčam spraviť si výlet do Londýna, kde sa dúfam aj budúci rok odohrá aspoň jeden zápas základnej časti NBA. A snáď to bude aj za účasti môjho obľúbeného tímu z Philadelphie.